inde

1. Vychází słúnečko z zeľenéj hory, má miłá sa na mne dívá z bíłéj komory. Nedívaj sa, má gaľánko, výjdi ven drobek; a já tobě povím, ze všech néjmiľéjší, co sem já doved. A já tobě povím že sem inde býł, co sem doved, to sem doved, dyž sem zabłúdíł. Dyž zabłúdiłs, tož zabłúdiłs šak tě tam ďách nes. Ešče sem tam nebýł, moja néjmiľéjší, až ponéprv dnes. 2. Płakała žeľeła, dyž prała šaty, že jí spadł do voděnky prstének złatý; proč ty płačeš a naříkáš o prsteň złatý? šak mosíš opustit, ze všech néjmiľéjší, rodiče taky. Miľéjší rodičé nežľi miłovat, maměnka ňa koľébała, dała ňa chovat, posteľenku zbudovała, dała ňa nosit, mosíte młádenci, . . věrní miłovníci, rodiče prosit. Než bych já za tebe rodiče prosíł, rači bych já na svém bočku šabľenku nosíł, ja, šaľenku na svém bočku a i patrontáš, už ně, má gaľánko, mé drahé srdenko, víc nezuhľídáš.

Načo som na svete narodzená, keď nemám žiadneho potešenia; ani potešenia, ani úfať, jaj bože, prebože, musím zúfať! Zelený rozmarín ako tráva, už ma môj milený zanaháva; keď ma on zanahá, a ja nedbám, v srdci ho nenosím, vrecka nemám. Zase je zelenší ako tráva, zas ma po druhýkráť zanaháva; urob si, milý môj, ako sám chceš, odo mňa vernejšiu nedostaneš. Na váži hodinky smutne bijú, už ma s mojím milým rozlučujú; rozjúčte, rozlúčte s pánembohem, budem si hľadati sebe roveň! Červená ružička s bielym kvitne, už mňa v Tisovníku žiaden nechce; jaj bože, prebože, čo mám robiť, keď ma už prestali chlapci ľúbiť. Vychodí slniečko spoza lesy, už mňa v Tisovníku nič neteší; veru ma tešilo, veď ma už nie, azdaj ma poteší dakde inde. Kúpže mi, môj milý, čo ťa prosím, červené čižmičky rada nosím; červené, červené ako iskra, kúpže mi, môj milý, ešte dneska. Povedz mi, môj milý, čo ťa boli, založ si líštočok javorový; založže si, založ, kde ťa bolí, nejdiže do mesta k doktorovi. Povedz mi, môj’ milá, kde ty bývaš? V prostriedku dedine, však ma vídaš. Povedz mi, môj’ milá, kto k vám chodí? Žiaden, duša moja, lenže prídi!