založ

Načo som na svete narodzená, keď nemám žiadneho potešenia; ani potešenia, ani úfať, jaj bože, prebože, musím zúfať! Zelený rozmarín ako tráva, už ma môj milený zanaháva; keď ma on zanahá, a ja nedbám, v srdci ho nenosím, vrecka nemám. Zase je zelenší ako tráva, zas ma po druhýkráť zanaháva; urob si, milý môj, ako sám chceš, odo mňa vernejšiu nedostaneš. Na váži hodinky smutne bijú, už ma s mojím milým rozlučujú; rozjúčte, rozlúčte s pánembohem, budem si hľadati sebe roveň! Červená ružička s bielym kvitne, už mňa v Tisovníku žiaden nechce; jaj bože, prebože, čo mám robiť, keď ma už prestali chlapci ľúbiť. Vychodí slniečko spoza lesy, už mňa v Tisovníku nič neteší; veru ma tešilo, veď ma už nie, azdaj ma poteší dakde inde. Kúpže mi, môj milý, čo ťa prosím, červené čižmičky rada nosím; červené, červené ako iskra, kúpže mi, môj milý, ešte dneska. Povedz mi, môj milý, čo ťa boli, založ si líštočok javorový; založže si, založ, kde ťa bolí, nejdiže do mesta k doktorovi. Povedz mi, môj’ milá, kde ty bývaš? V prostriedku dedine, však ma vídaš. Povedz mi, môj’ milá, kto k vám chodí? Žiaden, duša moja, lenže prídi!