Galko 1/174 | Ešte sa raz obzrieť mám

86 words

Galko 1/174 | Ešte sa raz obzrieť mám (100%)
Ešte sa raz obzrieť mám k tým zvolenským zahradám, mám tam jedno potešenia, ešte raz naň zavolám. Ej, volala, volala, ručičku mu dávala; keď sa oni rozlúčali, priamo ona tam skonala. Starala (Stázala) sa mamka má, kde mi pán boh dobre dá; v tom zvolenskom cintoríne, tam mne môj dom vystavia. Tam já budem tuho spať, tam mne budú hudci hrať; tam mi budú pekní mladí gavalieri tancovať. Graca, rylo, motyka, to je moja muzika, tá ma bude odprevádzať do môjho pokojíka. A na nebi hviezdičke, to sa (budú) moje družičke, a na nebi ten najvyšší, to je môj najmilejší.

Galko 1/394 | Vyskočilo slniečko zavčas ráno (19%)
Vyskočilo slniečko zavčas ráno, raníčko, vyskočilo na stienku, na tŕňovú zahradku. Vykvitli tam ružičky, prišli si tam devečky, odtrhli tie ružičky, vili si z nich venečky. Prvý vienok dovíja, zlý duch mámiť počína, druhý vienok dovíja, zlý duch sa k nej primlúva: Chceš-li, Katko, má býti, či chceš bohu slúžiti? Nechcem bohu slúžiti, ale, pane, tvá býti. Staň ty, Katka, na kameň, a ja stanem na strmeň, zo strmeňa na koňa, prenesiem ťa do raja. Do rajička, do raja, kde si nikdy nebola, kde si nikdy nebola, ani tvoja rodina. A keď za mesto prišli, dobrej cesty nenašli, len po tŕňovom hloži, po tom čertovom zboží. Keď už nad peklo prišli: Otvor bránu, najvyšší, nesiem telo i dušu, zemanovu Katušu. Podajte jej stoličku, nech si sadne trošičku, podajte jej smoly piť, musí ona s nami byť. Jeden bránu otvára, druhý sa jej usmieva, tretí smolu nalieva, štvrtý sa jej primlúva: Pi, Kačenko, kávičku, budeš mojú ženičkú. Nechcem, pane, kávičku, nebudem tvú ženičkú. Prvý pohár vypila, priam barvičku zmenila; druhý pohár vypila, plameň blkom pustila: Nože, páni pekelní, otvárajte mi brány, keď nie brány, len dvere, nech ma vetrík preveje. Kto je tu z mej dediny, povedzte mej materi: ešte jednu dcéru má, nech ju lepšie naúča. Mne po vôli dávala, do pekla ma vohnala, mňa bila len bylinou, nech ju bije trninou. Mohlas’ bohu slúžiti, do kostela choditi; už ty budeš naveky v tom plameni horeti.

Bartók III 1128b | Ešte sa raz obzrieť mám (19%)
Ešte sa raz obzrieť mám

Galko 3/069 | Do tej našej zahradečky (19%)
Do tej našej zahradečky jasne slnce svieti, [: zasiala si moja milá :] šelijaké kvety. Keď zasiala, zahrabala, biela ruža zišla; [: počože si, moja milá, :] sama za mnou prišla? Keď si prišla, sadniže si na moju postielku. [: Poď ma, milý, odprevadiť' :] k zeleniemu hájku. Čo by ťa mau odprevádzať, môžeš tu nocovať, [: máme novie postelečky, :] jednu nôcku pospať. Jako ľahla, tak zaspala, spala až do rána, [: ráno stala, zaplakala, :] že ju bolí hlava. Keď ťa mala hlava bolieť, mohla si poviedať, [: bol by ti šiel po doktora, :] doktoríka dohnať'. A keď už ten doktor prišieu, zaraz hej uhádou: [: počkajte len do večera, :] bude chlapec, lebo céra.

Galko 1/491 | A na tom zvolenskom moste (10%)
A na tom zvolenskom moste, hrali sa dievčence v kocke; hrali sa ony, hrali, doma ich mamičky lali. Nelaj ma, mať moja, nelaj, príde mi na večer šuhaj na peknom bielom koni, šabla mu pri bôčku zvoní. Ak ma vy budete lati, dám sa vám ja zverbovati; sadnem si (ja) na môjho koňa, ta pôjdem, kde bude vojna.

Galko 1/116a | Načo som na svete narodzená (10%)
Načo som na svete narodzená, keď nemám žiadneho potešenia; ani potešenia, ani úfať, jaj bože, prebože, musím zúfať! Zelený rozmarín ako tráva, už ma môj milený zanaháva; keď ma on zanahá, a ja nedbám, v srdci ho nenosím, vrecka nemám. Zase je zelenší ako tráva, zas ma po druhýkráť zanaháva; urob si, milý môj, ako sám chceš, odo mňa vernejšiu nedostaneš. Na váži hodinky smutne bijú, už ma s mojím milým rozlučujú; rozjúčte, rozlúčte s pánembohem, budem si hľadati sebe roveň! Červená ružička s bielym kvitne, už mňa v Tisovníku žiaden nechce; jaj bože, prebože, čo mám robiť, keď ma už prestali chlapci ľúbiť. Vychodí slniečko spoza lesy, už mňa v Tisovníku nič neteší; veru ma tešilo, veď ma už nie, azdaj ma poteší dakde inde. Kúpže mi, môj milý, čo ťa prosím, červené čižmičky rada nosím; červené, červené ako iskra, kúpže mi, môj milý, ešte dneska. Povedz mi, môj milý, čo ťa boli, založ si líštočok javorový; založže si, založ, kde ťa bolí, nejdiže do mesta k doktorovi. Povedz mi, môj’ milá, kde ty bývaš? V prostriedku dedine, však ma vídaš. Povedz mi, môj’ milá, kto k vám chodí? Žiaden, duša moja, lenže prídi!

Galko 1/456 | Ej, tak som si pomyslel (10%)
Ej, tak som si pomyslel na zvolenskom moste: ej, hodím sa do vody, nebudem v árešte. Ej, ten stoličný dom pekné budovisko, budeže ti to, Janík, dobré zimovisko. Bodaj skazu vzali tí zvolenskí páni, keď mi môjho bračoka na tú vojnu vzali!

Galko 1/290 | Pole moje, pole, rodelenô v dvoje (10%)
Pole moje, pole, rozdelenô v dvoje; v ktoromže je, v ktorom potešenie moje? Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám, potešže ma takým, akého rada mám. Potešenie moje, v ktorej si krajine? Dobre moje srdce za tebou nezhynie. Čože mi je po ňom, po poli zelenom, keď sa mi neprejde milé srdce po ňom. Veru je to pole všetko opálenô, a moje srdiečko všetko ubolenô.

Galko 1/219 | Ani tak nesvitá, ako svitávalo (10%)
Ani tak nesvitá, ako svitávalo, (moje potešenie, to ma zanechalo. Potešenie moje, kde si sa podelo, či nahor, či nadol odo mňa letelo. Sama som ja, sama, sama osamená, ako tá trávička v hore neskosená. Keď tá tráva uschne, zasi druhá zíde; moje potešenie nikdy viac nepríde. Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám, poteš z takej strany, z ktorej sa nenazdám.)

Černík 1908 / 306 | Fúká rieter (8%)
Fúká vieter po doline, po téj drobnéj zaceline. Zacelinka prekvitala, mamka céru zapletala. Nie, mamičko, nie na tuho, něbudzem já vaša dúho. Leš, mamičko, na široko, pójdzem od vás na daleko. Na daleko do Galie, hdze Kristus Pán obeduje. Hdze Kristus Pán obeduje, a svatý Jan posluhuje. * Vylecela lastovenka ze záhorá, ráda by mňa moja mamka doma mala. Ráda by mňa moja mamka doma mala, abych já jej izbu, pitvor, zametala. * Hdze sme žali, tu sme žali, na doline, tam sa ptáča jarabáča preletuje. A ta ptáča jarabáča okolo pňa, jak ten švarný šohajíček okolo mňa.

Sušil 0686 | Na lichnovskych horach (8%)
Na lichnovskych horach seje syneček hrach, galanečka jeho dive se na něho. Nědivaj se na mne, galanečko moja, něbuděš ty moja, to něni věc možna. Něvěřiš, synečku, něvěřiš ty v Boha? A to je věc možna, že ja budu tvoja. Budě-li, synečku, tvoja kera ina, s tu tobě mily Bůh požehnani něda. Esli mne ošidiš, ten hřich na tě spadně, těžko budě, synku, zapominať na mne. Ach, už budě, synku, něskoro nařikať, dy vas něrozvodi krom ryl a motyka. Dyž ty se oženiš, ja budu slobodnu, možu se obratiť na keru chcu stranu. Nepřijdě-li jeden, přijdě zase inši, ešče mi može byť memu srdcu milši. Chudobna děvečka je rovně dar boži, čekaj ty, synečku, co na tě Bůh vloži.